TRI BODKY

Mám taký pocit, že som dosiahol vo svojom živote krok. Dobré, nie? Fasa. Bohužiaľ neviem, či to bol krok vpred, alebo vzad, čiže ani neviem akú mám mať v konečnom dôsledku náladu, a či sa mám teda vôbec tešiť, že som sa niekam posunul.

V prvom rade je to môj (asi) nový prístup k ľuďom... a tým je eliminácia rušivých faktorov mojom živote, ktoré mi väčšinu času energiu viac odoberali, ako pridávali. A tak som sa nútene vykašľal na pár ľudí, čo mi síce náladu nezdvihlo, ale za to ani nezhoršilo, čiže očakávam, čo sa stane z dlhodobejšieho hľadiska.

Po druhé si stále dookolo pokladám otázku, že čo s tým skurveným tancom. Jednak som evidentný shit, čo sa (dúfam) pri najbližších príležitostiach nepotvrdí, ale aj keby, no tak sa nezabijem. Po druhé to pre mňa stráca zmysel, keďže moja partnerka veľmi chce, ale sama asi ani nevie prečo (a v súkromnom živote koná niekedy až tak, že sa človeku zastavuje rozum), čiže zostávame ako párik bezcieľnych zvratkov niekde na chvoste poradovníka na vstup do tip top ligy.

Po tretie fakt neviem či bol dobrý nápad spraviť formačku na hudbu, ktorú som spískal. Je síce fajn, ale zatiaľ to s choreografiou vyzerá prinajmenšom podivne a aj keď rešpektujem názory iných, niekedy sa mi pozastavuje rozum nad tým, čo dokážu ľudia akceptovať a len tak sa prizerať, prípadne čo dokážu odsúdiť ešte pred tým ako vedia o čo vôbec ide.

No takže takéto niečo som mal dnes večer potrebu napísať (pretože sa učím na skúšku, a je preto prirodzené robiť naozaj čokoľvek iné, čo by ma normálne ani nenapadlo robiť). No takže neviem, fakt neviem... je ťažké nechať veci len tak keď ich človek robí celý život, ale niekedy je čas sa jednoducho vzdať. A to nie každý chápe.

Tak jde čas

Dnes ráno, poriadne rozbitý. Predčasne ma zobudil môj otec, ktorý od minulotýždňovej inštalácie wifi siete v našom byte nerobí nič iné, ako to, že sa neustále pýta otázky o jej fungovaní a vzrušuje sa nad tým, že si už porno nemusí napaľovať na DVD, ale že si ho môže stiahnuť pohodlne do svojho laptopu (čo mi samozrejme nehovorí, ale tak vieme to snáď všetci). Ovšem nastala chyba veľká, a ráno sa niečo stalo s vysielačom a papá si nemohol vychutnať najnovší diel nejakých afrických buchiet, tak MA ZOBUDIL a donútil ma problém riešiť. Išlo o odpojenie a opätovné zapojenie zariadenia, čo ma ale kompletne vytrhlo zo spánku, a teraz som na škále vitálnosti niekde medzi zombie a súčasným pápežom.

Včera bola žúrka, teda oslava pre mňa hneď dvoch eventov. Ten prvotný boli Simine narodeniny, ktoré sú naozaj zvláštne už len tým, že či už dátum alebo vek, iné ako dvojka sa tam nevyskytuje (22 - 22.2). Párty sa vydarila, čiže alkoholu bol dostatok a hudba bola dostatočne tanečná. Druhým eventom bolo naše (rozumej moje a Gabikine) šieste výročie vzájomného priateľstva. Bolo tak trochu zvláštne ale bolo fajn a som rád, že už šesť rokov to spolu niekam ťaháme a že už nie sme síce spolu tak často, ale vždy si spomenieme keď treba.

Inak mi včera vadilo asi toľko, že som sa nevedel ani poriadne pohnúť a víno, ktoré mimochodom podávali naliate v long-drinkových pohároch ma pripútalo k stoličke na celý večer. Inak si toho samozrejme veľa nepamätám, ale na to som si už zvykol, čiže očakávam fotografie na internete a potom očakávam ich vysvetlenie.

Ďakujem za vašu pozornosť a snáď niekedy nabudúce, priatelia.

FUHA...

Kedy som sem naposledy písal? Pred rokom? Ja hovado, ani som sa nerozlúčil. Nejak som si prechádzal staré blogy a napadlo mi že sem utrúsim niečo a uvidím koľko ľudí (nula) odpíše. No ako aby ste chápali dnes som mal sentimentálny deň, kedy som si s Gabikou pospomínal na všetky významnejšie udalosti ktoré sme zažili + mám ďaľších pár "radostí". Čiže - áno - po roku mám o čom písať. V pohode.

Tak začnem teda tou depkou nech to mám za sebou. Moja milovaná kamarátka, ktorá sa rozhodla svoj život utopiť v halucinogénoch, opiátoch a amfetamínoch ma milo prekvapila minulý víkend, kedy sa totálne doriadila a vrátila sa tak na hladinu, kde bola pred 3 mesiacmi. A ono to vyzeralo tak nádejne. Človeku sa naskytne jeden jediný voľný deň a on ho strávi v totálnych sračkách len tak. Úplná pohoda. No asi už rezignujem. Hnusí sa mi to a nemám absolútne žiadnu náladu s ňou komunikovať. Som snáď jediný človek v okolí ktorý to nemá na háku? To jej nikto iný nevie povedať, že vyzerá jak keby miesto vody pila benzín? Jaj no dosť bolo, nebudem sa tu naparovať. Ale definitívne som stratil záujem s ňou zdieľať budúcnosť (čo som inak mal v pláne..no).

Chcel som sa presunúť k priaznivejším udalostiam ale už sa mi o tom ani nechce písať. Tak možno nabudúce... o rok? :D

starý rok

Dnes je jeden z mála dní kedy som sa rozhodol byť tuctovým jedincom, blogerom, ktorý 31.12. napíše, čo všetko ho stretlo tento rok, prečo to nechce zažiť aj nabudúce a prečo zisťuje, že uplynulých tristošesťdesiatpäť dní bola strata času.

Za prvé: Ako som sa zmenil?
Na takúto otázku nemôžem odpovedať sám, pretože sa vidím každý deň, čiže aj keby tu nejaký rozdiel bol, tak ja by som ho určite nepostrehol. Ona tá odpoveď však prišla úplne sama a úplne nečakaným spôsobom, keď som sa (stále neviem prečo) ocitol na stretávke zo strednej školy. Boli tam naozaj skoro všetci, čo ma dosť prekvapilo, ale potom som si uvedomil, že nie je každý taký asociál ako ja a v zápätí mi prišlo samozrejmé asi všetko okrem toho, prečo som prítomný aj ja. No aby som neodbočil od témy tak jedna nemenovaná ex-spolužiačka (ktorá mnou bola korunovaná za miss najpodivnejšie vlasy 2007 vďaka jej amorfnej a pestrofarebnej hrive) mala zaujímavý postreh: "Eugen, veď ty si sa vôbec nezmenil!" V duchu som si pomyslel: "Ďakujem ti, zlatko, že si mi dojebala celú moju snahu o zmenu, ďakujem." Rozhodol som sa, že odídem a zvýšim promile alkoholu v mojej krvi niekde inde.

Za druhé: Čo sa zmenilo v mojom okolí?
Moje okolie, narozdiel odo mňa, zaznamenalo rapidný rozdiel oproti minulému roku. Pred rokom sme všetci boli slobodní, single, free ľudia, ktorí sa tešili zo života, aký bol a mali na háku ostatných ľudí. Teraz sú všetci okrem mňa zadaní, in love, free ľudia, ktorí sa tešia zo života, aký je a majú na háku ostatných ľudí. Inými slovami som ostal na ocot, a keď sa na seba pozriem, tak sa vôbec nečudujem. Sima s Majou sa rozhodli hľadať šťastie v Nórsku, čo im zjavne dosť vyšlo, keďže tam teraz chodia približne každý mesiac na týždeň stráviť čas so svojimi polovičkami. Dobré na tom je, že konečne sú obe šťastne zamilované, čo zjavne aj chceli, naviac majú stále nové zážitky, keďže stále cestujú. Nevýhodou je, že napríklad na silvestra nie sú s nami, no a pre nich to tiež znamená značné odľahčenie bankových účtov. (len tak pre zaujímavosť: jeden týždenný pobyt vyjde približne desať tisíc a telefónne účty sa pomaly, ale isto tiež šplhajú k tejto čiastke) Gabika je tiež zadaná. Dala sa do kopy s celkom sympatickým človekom, ktorý má svoje muchy, ale to nebudem teraz rozoberať. Adis je asi mojím jediným rovesníkom, ktorý takisto vníma, ako sa všetci včleňujú do života, ktorý už nie je o priateľoch, ale o ľuďoch, ktorých milujeme a takisto ako ja, nevie s tým nič robiť. Sue je v na škole v Trnave, kde zatiaľ úspešne vzdoruje krutému nátlaku kresťanov na jej myslenie. Je jedna z mála ľudí, ktorých poznám a ktorí stále myslia len na druhých a nie na seba. A musím podotknúť že aj jej humor sa výrazne od minulého roku zlepšil. Ďalej je tu moja notoricky známa tanečná partnerka, a jej nezabudnuteľná skupina ľudí z okolia Bratislavy, ktorí sa dokážu výborne zabávať, len je škoda že to robia na úkor svojho zdravia. Tú už ja vôbec nespoznávam a asi som už aj vzdal niečo ako boj s jej zlými vlastnosťami, alebo skôr s jej zlozvykmi. Verím, že raz sa uvedomí, ale musím priznať, že aj keby to bolo teraz hneď tak by to bolo neskoro.

To je moje stručné zhrnutie toho, čo pre mňa tento rok znamenal. Samozrejme, že boli aj dobré zážitky, ale o tých som predsa písal celý rok. Teraz mi už neostáva nič iné ako zaželať všetkým veselú veľkú noc a veľa vody.

zima a citrónové mesiačiky tety sklenaříkovej

Vianoce strávené s rodinou sú asi tažká klasika. Problém je, keď máte rodinu mimo Bratislavy. Cestovať tam a späť je dosť unavujúce a naviac vačšiou človek ostane dlhšie, keď už meral takú vzdialensť aby sa tam dostal. A tak vznikol nápad, ako už napokon každý rok, že strávim u starých rodičov päť dní.

Hneď po príchode ma privítala vždy hyperaktívna a nepredvídateľná teta mojej matky. Pozdravil som sa so starými rodičmi a začal som si pomaly zvykať, že v dedinke pri Štúrove budem zas raz musieť hovoriť po maďarsky.

Citrónové zázraky hyperkatívnej tety
Každý rok sa pečú všetky tie medovníky, zázvorníky, makovníky a orechodvníky, ale toto som naozaj ešte nevidel. Pol stola zaberala tácka s divnými žltými polkruhmi, ktoré boli obsypané takými tými čokoládovými hovienkami. Okrem toho, že vyzerali veľmi sucho a nudne, padali z nich už spomínané čokoládové hovienka na zem, pretože neboli na citrónový zázrak pripevnené. Kto iný mohol prísť s týmto briliantným nápadom ako moja teta... Ukázala na niečo čo vyzeralo ako príloha k časopisu Žena a Život (a stále si myslím že to bola tá príloha) plná receptov na vianoce. Vedľa citrónových zázrakov, ktoré aj na obrázku vyzerali podobne úboho sa škerila teta Sklenaříková a prehlasovala, že toto ona pečie na vianoce. Ja sa ani nedivím. S takými nechtami by som nevedel zapnúť ani mixér, a nie to ešte pripraviť citrónové mesiačiky. Na malý moment sa stala mojou hrdnikou.

Medveď
Nebol to pravý medveď, ale manžel mojej tety, ktorý mal na sebe tú najväčšiu baranicu, ktorú som kedy videl. Bola to enormná halda chlpov, ktoré znemožňovali vidieť jeho tvár. Keby som bol trochu odvážnejší, visela by tu aj fotka, ale bolo mi predsalen trápne spýtať sa ho, či si ho môžem v jeho medveďom kostýme odfotiť. Každopádne som pri tejto udalosti skoro zomrel keď som sa šokovaný takmer zadrhol kuracím mäsom.

Telka
U babky je fajn, až na jednu fatálnu vec, a tou je NEKONEČNÁ NUDA. Je tam ticho, vonku je dedina, nikto s kým by človek išiel do ...ehm... lokálenho pohostinstva alebo kamkoľvek, pretože tam neexistuje nič iné ako pohostinstvo. Rozprávanie sa s hydinou ma prestalo baviť približne keď som mal sedem rokov a odvtedy sa u starých rodičov nudím. Našťastie disponujú televízorom, od roku 2000 aj farebným. Má osem kanálov ale chytá bohužiaľ len päť staníc, z čoho milý televízor vždy vyberie dve, ktoré totálne dokurví a spraví z nich iba šum a sem tam nejaký obraz. Čiže ostávajú tri stanice, ktoré sú zhodou okolností väčšinou maďarské. To by mi až tak nevadilo, veď jazyk viem, ale... Jedna z nich je niečo ako STV 2, len dokumenty, ktoré vysielajú sú ešte o niečo horšie. Druhá je niečo ako STV 1, len ešte pred tým ako začala byť pozerateľná. Tretia je obdoba RTL, len v maďarčine, čo je zas druhý extrém a tým je totálna komerčnosť, čo znamená že na vianoce tam nenájdete film, ktorý by v názve nemal základ slova santa claus. A tam sme sa s matkou zhodli, že vianoce sú ideálny čas, kedy televizie nakúpia tony najhorších filmov a ľudia ich zázračne vydržia pozerať. Tomu hovorím novodobé kúzlo vianoc.

konsternujúce :)

Áno, je to tak. Znova prišiel deň kedy som sa rozhodol utrúsiť na svoj blog nejaké nové drby, poprípade len nejaké letmé haluze, ktoré sa mi stali. Mimochodom vedľa na chodbe práve sedia moji ctení rodičia a majú svoje klasické susedské stretnutie so susedom, ktorého cieľom je dokázať, ktorý z mojich rodičov šplechne viac na toho druhého, samozrejme bez porušenia súkromia. Keď už však ide do tuhého tak ten slabší z nich sa uchýli k niečomu typu: "Nehovor mi, že tentokrát budeš tú pičovinu z teleshoppingu používať! Pamätáš si ten odšťavovač čo si chcela? Že budeme odšťavovať zdravé ovocie? A kde je teraz odšťavovač s tromi rýchlosťami na rôzne druhy ovocia? Kde? No v špajzi. A prečo? No lebo sa ti ho nechce čistiť jak sa zasere od toho tvojho zdravého ovocia!!!" No proste je to haluz počúvať. A sused len popíja červené vínko a je mu úplne jedno kto čo hovorí. Život je krásny.

Rekapitulácia víkendu.

Štvrtok

Áno, štvrtok patrí k víkendu. Patrí tam už len preto, že vačšinou je to práve štvrtok, kedy prichádzam domov zakopávajúc o obrubníky a rozprávajúc sa s pouličnými lampami. Ok, ok... preháňam, zas také zlé to nie je, ale tento posledný štvrtok bol naozaj zaujímavý. Hruška a pivo je skvelá kombinácia na výplach žalúdka. Vyplýva to z prieskumu chaotickej svine zo dňa 30.11.2007. 1 z 1 opýtaných bol na tom veľmi zle, kričal v poloprázdnom klube a ostentatívne tancoval medzi ľuďmi. Celkovo minul v klube okolo 100 SKK, čo znamená, že nebol opitý iba svojím pričinením. Domov prišiel v polospánku a po uvedení do polohy ležmo bol nútený vstať a vyhodiť svoje zvratky na okno o poschodie nižšie. Ďaľšie podrobnosti nie sú známe, boli nedopatrním vymazané z pamäte.

Piatok

Nejdem já nikám. Né, sorý... dnes mám opicú. 18:00 som samozrejme už sedel v lokáli. Strategicky som pil iba kofolu, čo spôsobilo, že všetci bez výnimky mi neustále "pičovali" nech si dám pivo. Ja že né, že iba kebý sme išlí na partý. A tak sa uskutočnila ďaľsia akcia s krycím názvom "Reggae v klube náckov". Naozaj. V klube, kam chodia náckovia, dokonca tam aj obsluhujú bol normálne že reggae koncert. Bol som nútený dať si pivo a s ním aj dva trojité fernety, čo mi (síce už nie tak ako vo štvrtok) navodilo znova moju náladu "POME SA BAVIŤ, NESEĎ TU JAK RETARD".

Sobota

Tento deň bol pre mňa poslednou zastávkou na ceste k úpnému odrovnaniu. Najprv som sa vďaka svojej ľahostajnosti nechal tri krát zavolať do účka (na tretí krát som povedal že idem)a potom som sa po chvíli v účku nechal nahovoriť na fernet v nádeji, že ma prebudí a zabije vo mne myšlienky typu já už nemóžem, musím íst domóv. Fernet nepomohol, teda opojenie účinkovalo približne desať minút, aj to neviem či to nebolo iba vďaka dobrej pesničke ktorú práve pustili. A tak som sa vybral domov. Našťastie.

Nedeľa

Už pri prvom rozlepení očí som pred sebou videl Microsoft Word a nápis Case Study: Human Resources at Hewlett - Packard. Úloha do školy na približne 8-10 strán, čo by nebol problém, keby som vedel o čom mám písať. Ale nakoniec sme to so simou zvládli a všetko dobre dopadlo. Vlastne ani neviem prečo píšem o nedeli keďže sa nič nestalo.

Naši práve skončili svoje susedské dobrodružstvo. Sused v podnapitom stave odišiel, a prišiel čas na rodinnú kompenzáciu. Nie som si istý, ale tuším som počul slová ako prepáč a nevadí. No normálne neverím čo sa tu deje.